PDCS

V tréningoch niekedy hľadáme filmy, ktoré je možno použiť pri témach rozvoja empatie a scitlivovania ľudí. Toto je jeden z nich. „Prisahám, že za to nemôžem“ je skvelý, chápajúco natočený britský film (I swear, 2025). Vznikol podľa skutočného príbehu Škóta Johna Davidsona od školského veku až po dospelosť. Umožňuje pochopiť, ako sa cítia ľudia s Tourettovým syndrómom. Je ich asi 1 %, syndróm sa vyskytuje 4x častejšie u mužov ako u žien a nie je to ľahký život. Chorobu spôsobuje porucha bazálnych ganglií v mozgu. Prejavuje sa tikmi, zášklbmi, neovládateľnými pohybmi a zvukmi, ktoré sa pacienti niekedy naučia dostať pod kontrolu až v dospelosti. Niekedy sprevádzajú pacienta celoživotne. Ich nutkavé výkriky vyzerajú nepatrične, ale ich intelekt ani empatia často nie sú poškodené. Tento syndróm sa občas lieči dávkami haloperidolu či marihuany, pri veľkých ťažkostiach sa mozgové centrá niekedy stimulujú aj cez elektródy. Život týmto ľuďom sťažujú chýbajúce informácie o prejavoch syndrómu medzi ľuďmi. Hlavnú rolu vo filme si citlivo zahral Robert Aramayo (na obr.), ktorý strávil niekoľko mesiacov v prítomnosti ľudí s týmto syndrómom. Odkukal a verne zahral ich prejavy v každodenných kontaktoch.

Čo by bolo so slovenskou demokraciou bez EÚ?

Náš riaditeľ Lukáš Zorád bol pozvaný do panelovej diskusie na tému Clamping Down on Civil Society (voľne preložené ako Potláčanie občianskej spoločnosti). Zazneli tu príbehy kolegov z Gruzínska, Strednej Ázie a ďalších krajín, kde sa priestor pre občiansku spoločnosť zužuje oveľa dramatickejšie než dnes na Slovensku.

V Gruzínsku čelia mimovládne organizácie zákonom inšpirovaným ruským modelom, verejnej diskreditácii a rastúcemu tlaku na občianske slobody. Inde sú nezávislé organizácie zatvárané, aktivisti prenasledovaní a kritické hlasy umlčiavané.

V porovnaní s týmito krajinami je Slovensko stále v nepomerne lepšej situácii. Európske pravidlá a inštitúcie vytvárajú dôležitú ochranu demokratických princípov aj v časoch politického napätia.

To však nie je dôvod na spokojnosť. Aj na Slovensku sledujeme snahy spochybňovať legitimitu občianskych organizácií, oslabovať dôveru vo verejné inštitúcie či vykresľovať aktívnych občanov ako problém.

Vstup Lukáša Zoráda si môžete vypočuť od 37:40.

Demokracia nie je stav, ktorý raz dosiahneme. Je to niečo, o čo sa treba starať každý deň ☝

Sixteenth International Sakharov Conference 2026 (Day 2) Enjoy the videos and music you love, upload original content, and share it all with friends, family, and the world on YouTube.

Príhovor Michelle Obama pri príležitosti otvorenia knižnice Baracka Obamu Pred troma dňami v Chicagu (21 min.), Video príhovoru videlo 1.1 mil ľudí . Elegantné a dojímavé...

FULL SPEECH: Michelle Obama at opening of Barack Obama Presidential Center Former first lady Michelle Obama paid emotional tribute to her husb...

Pod takýmto príjemným názvom sa skrýva malá knižôčka s názvom „Ministerstvo drobných radostí“ (vyd. Büro Milk, 2025). Autorkami týchto jednovetných inšpirácií sú Katarína Poliačiková a Lucia Gavulová. O drobných každodenných radostiach a potešeniach píšu veľmi civilne a príklady umožňujú uvedomiť si, kde všade môžeme zažívať radosť. Na každej strane je vytlačená iba jedna radosť.

Z 306 radostí vyberáme napríklad týchto 5 krásnych momentov:
1. Počúvať zvuky letnej búrky.
2. Pripomenúť si krásny sen po chvíľkovom prebudení.
3. Spievať si melódiu znovu a znovu cítiť, ako je môj hlas viac a viac plný.
4. Úľava, keď si uvedomím, že ráno nemusím vstávať.
5. Dať si rannú kávu a pred sebou mať otvorené papierové noviny.

Písanie projektov – s AI ľavou zadnou!
Naozaj?

Uplynulé dni sme pracovali na podkladoch ku kurzom a AI výrazne urýchlila celý proces.

Rýchlejšie však automaticky neznamená lepšie.☝️

Opäť sa nám potvrdilo, že medzi dobrým promptom a kvalitným výsledkom je ešte kus cesty. V procese vzniká priestor pre rôzne nepresnosti či halucinácie, ktoré sú obzvlášť zradné práve preto, že na prvý pohľad pôsobia presvedčivo a použiteľne.

Za to, že v PDCS dokážeme s AI pracovať efektívne, do veľkej miery vďačíme kolegyni Ivane. Dlhodobo testuje možnosti nástrojov, nastavuje AI agentov, pripravuje podklady a hľadá spôsoby, ako technológie zmysluplne začleniť do našej práce. 👏

Ak vás efektívna práca s AI zaujíma, Ivana s kolegom Petrom chystajú na jeseň online workshopy ➡️ www.pdcs.sk/otvorene-kurzy/online-kurzy

Helen Epstein je americká spisovateľka česko-židovského pôvodu žijúca v N.Y. Je autorkou knižiek „Děti Holocaustu“ a Nalezená minulost“, ktoré boli preložené aj do češtiny. Knižky opisujú jej skúsenosť druhogeneračnej preživšej holocaust v Terezíne a v Osvienčime. (https://mjhnyc.org/blog/a-conversation-with-helen-epstein-about-the-second-generation/) Veľmi zaujímavo opisuje, ako sa vyrovnávala s identitou židovského dievčaťa počas vojny a ako to ovplyvnilo vyrovnávanie sa s povojnovou traumou, kde jej otec a mama úplne odlišne prežívali zážitok koncentráku a povojnového vyrovnávania sa s traumatickými zážitkami. Vo vojne, ale aj po ruskej okupácii v roku 1968.

Helen spomína, ako aj roky po vojne sa nevedela naučiť číslo, ktoré jej vytetovali na rameno a ako ho na dlhý čas nedokázala ani vidieť, aj keď sa na neho priamo dívala. Zaujímavé je, že zážitok koncentráku vôbec neovplyvnil jej muža, ktorý sa po vojne stal trénerom vodného póla a zo spomienok na vojnu si nepamätal skoro nič. Helen opisuje zážitky disociácie, keď sa v spomienkach oddelili pocity utrpenia a reálneho prežívania toho, čo sa deje naokolo. Helen spomína, že zážitky disociácie jej dokonca pomáhali neskôr v živote. Keď mala rakovinu, bolo ľahšie, keď sa jej traumatické zážitky oddelili od prežívania aktuálnej reality.

Facilitátor pracuje aj s tým, čo v miestnosti nezaznie nahlas.

Potvrdilo sa nám to aj pri nedávnej facilitácii procesu tvorby stratégie tímu Mestá za demokraciu. Pri strategickom plánovaní je prirodzené, že sa vynárajú rôzne témy, pohľady aj nevypovedané nezhody.

V takýchto chvíľach je náročné udržať si odstup a zároveň sledovať celý proces. Práve preto je prítomnosť facilitátorov cennou podporou.

Našou úlohou bolo vytvárať priestor pre dialóg, pomáhať skupine sústrediť sa na to podstatné a podporovať ju pri hľadaní spoločného smerovania.

Stratégia je dnes sfinalizovaná a teší nás, že za jej výslednou podobou stojí celý tím. Ďakujeme za dôveru a príjemnú spoluprácu :)

Len málo ľudí dokáže písať aj o zložitých veciach veľmi zrozumiteľne a jednoducho. Tak, že sa to príjemne a ľahko číta. Samo Marec (na obr.) má túto schopnosť a je to vidieť aj v jeho ostatnej knižke „Sociálne siete musia byť zničené“ (Premedia, 2026). V prvej polovici knihy vysvetľuje, ako algoritmy škodia nám aj nášmu svetu a odvoláva sa na viacero vychytených autorov/-iek, ktorí sa venujú komplikovaným teóriám v tejto oblasti napr. Renée DiResta (o neviditeľných vládcoch), Johan Hari (o ukradnutej pozornosti,) Lee Mc. Intyre (o post-truth realite) a Naomi Klein (o ceste do sveta za zrkadlom)...

Píše, že „...sociálne siete si najprv získali našu pozornosť a potom vybudovali závislosť... Facebook sa kedysi sústreďoval na tzv. zmysluplné spoločenské interakcie, ale dnes tie interakcie nie sú zmysluplné, ani spoločenské a vlastne ani interakcie...“

Najviac zaujímavé sú kapitolky, keď Samo Marec píše, čo sa dá robiť so závislosťami, depresiami, úzkosťami a zneužívaním, ktoré hlavne pre mladú generáciu prinášajú sociálne siete, hlavne po roku 2010. Veľmi vystihujúci je opis videí, aké mu sociálne siete ponúkajú aj na základe jediného otvoreného videa (napr. klipu s Donaldom Trumpom, alebo poznámky, že čitateľ, má záujem o šport alebo nejakú celebritnú speváčku). Tik Tok, ale aj iné siete, okamžite ponúkajú stále viac polarizujúci obsah, ktorého agresivita a simplexnosť sa zosilňuje po každej reakcii na ponuku apiek a videí...

V poslednej kapitole sú spomínané riešenia na zvýšenie odolnosti, ktoré nie sú dokonalé, ale môžu byť aspoň čiastočne nápomocné, voči vplyvom sociálnych sietí. Sú to: de-anonymizácia, moderovanie, zmena algoritmu a zverejnenie zdrojového kódu. Veľa krajín začína redukovať dostupnosť sociálnych sietí do určitého veku. Iné sa snažia o „orezávanie okrajov,“ teda sústrediť sa spočiatku na tie najvypuklejšie problémy. A inšpirácia sa dá čerpať aj z toho, ako úspešné krajiny pred desiatkami rokov postupovali pri dlhodobých programoch redukovania spotreby alkoholu, fajčenia, zneužívania detskej práce... Teda nesnažiť sa o absolútne dodržiavanie monitorovania a kontrolujúcich zákonov, ale neustále obmedzovať možností, ako tieto zákony obchádzať.