Plny_potencial

Možno ľudia nie sú len zrnká prachu vo vesmíre.

Denne vidím ľudí bojovať proti svojim strachom.
Bojovať za život, taký aký by chceli žiť.
Bojovať za svoje sny.

Vidím ako sa trápia, smútia, premýšľajú.
Premieňajú strach v odvahu a smútok v nádej.

Vidím ľudí, ako sa radujú z malých úspechov oveľa viac ako z tých veľkých.

Vidím ľudí, ktorí zažívajú radosť po tom, ako si dovolia nostalgiu a ponoria sa do skutočnej zraniteľnosti.

Vidím ľudí, ktorí cez všetko to, čo by chceli nevidia to, čo majú.

Vidím ľudí, ktorí si, pred mojimi očami, uvedomujú kým vlastne celý ten čas sú.

Vidím tých, ktorí začínajú chápať kým skutočne chcú byť.

Vidím ľudí, ktorí si uvedomujú, že zabudli na to čo je skutočné.

Vidím tých, ktorím sa otvárajú dvere možností, tých ktorí “zrazu” vidia možnosti, o ktorých snívali, dostupné ihneď.

Vidím ako najtemnejšie chvíle predchádzajú tým, ktoré otvárajú oči a stávajú sa tými najjasnejšími momentmi.

Vidím najvyššiu formu odvahy človeka v jeho zraniteľnosti. Jeho najväčšiu silu priznať si pravdu o sebe, sám pred sebou.

Kto vlastne skutočne si?

Umenie stopovať...

Kedysi dávno, v čase, keď som skúmal mystiku, šamanizmus a rôzne ďalšie učenia, ma veľmi bavili knihy Carlosa Castanedu.

Často sa v nich hovorí o umení stopovať.

Nie je to o stopovaní zveri, ako som si myslel, ale o stopovaní samého seba - vnútorných reakcií, myšlienok, emócií, masiek ega a automatizmov.

Hrám sa s tým už roky a prišiel som na mnoho skvelých stratégií, ako s týmto systémom pracovať, pretože je veľmi praktický.

Problém je, že som neprišiel na to, ako ho naučiť ľudí okolo seba.
(Aj keď nejaké nápady mám)

A tak, vám môžem odovzdať niektoré princípy, ktoré, ak bude záujem, môžem rozvinúť v ďalších príspevkoch :

1.Nevšímaj si svet. Sleduj seba v ňom.

Každá reakcia na svet je stopa — ukazuje, kde ešte nie si slobodný.

2.Stopár nehodnotí, len pozoruje.

Nesnaží sa byť „lepším“, len bdelejším.

3.Zachyť okamih, keď sa prebúdza tvoj autopilot.

To je sekunda, v ktorej sa môžeš rozhodnúť inak.

4.Všetko je tréning.

Každá hádka, zlyhanie, pochybnosť — všetko je materiál na pozorovanie.

Stopovanie je v podstate koučing vedomia v priamom prenose.
Bez kouča.
Bez publika.
Len ty a tvoj vnútorný svet.

A keď sa v tom staneš dobrým, zistíš, že väčšina tvojich problémov sa jednoducho rozpadne…
…len čo ich prestaneš kŕmiť pozornosťou.

Možno práve to je skutočná sloboda — nebyť uväznený v príbehu o sebe.

Učil som sa v praxi tieto princípy roky a aj tak ich najviac boostlo “umenie byť koučovaný”.

Milujem byť koučovaný...

Pre mňa je aj po rokoch neuveriteľne fascinujúce, aké účinné je každý týždeň mať hodinu na to, aby som prehodnotil svoje životné stratégie, postoje a aktivity.

Stále viac vidím, že moje okolie je mi úžasným zrkadlom. Napríklad tento týždeň mi pár ľudí, krásne zrkadlilo, že preháňam.
Dnes som sa na tom ráno smial.

No nedokázal som si uvedomiť, aký to má deštruktívny dopad na moju myseľ. Nebola to len tendencia niečo preháňať v pozitívnom smere, ale v oboch.

A potom...

Milujem tú situáciu, keď sedím doma na stoličke, dostanem otázku a svet sa zastaví.
Všetko spomalí a zmizne.
A to nepreháňam. 😅

Takto u mňa prebieha uvedomenie.
Ten slávny “aha moment”, ktorý zažívajú mnohí ľudia denne.
Lenže idú ďalej. Rozptýlia sa niečím iným, alebo pokračujú v čítaní či počúvaní.
A tento okamžik vyšumí rýchlejšie ako prišiel.

A tak nemáme možnosť ho integrovať, postaviť na ňom zmenu a hráme životnú hru ďalej, podľa vzorca, ktorý tu bol pred týmto zábleskom.

Chcel som s koučovaním prestať. Vážne.
Chcel som, pretože som to prehnal.
Ten vzorec preháňania ničil všetko.

Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí ma vidia a nenechali ma odísť.

Preto nastavujem novú stratégiu.
Od nuly, pomalšie.
Nové pravidlá ako rešpekt, hravosť a jednoduchosť.

Vylepšenie stratégie a plánov.

Za hodinu?

Je to tak.

Ticho...

Viem, na dlhý čas som sa odmlčal. Potreboval som vypnúť a zvládať všetky zmeny a premeny, ktoré sa nevyhnutne diali vo mne a okolo mňa.

Budovanie nového vzťahu, sťahovanie a život v Prahe, nová kariéra v úplne inom smere a odvetví. To všetko prinášalo a stále prináša obrovský počet podnetov a výziev, ktoré bolo potrebné neustále riešiť.

Nebudem klamať, často som sa v tom procese strácal a už ani poriadne nevedel, či to má všetko zmysel. A sám sa nachádzal v bode, v ktorom som nevedel naplánovať ani to, čo bude zajtra.

Niektorí ľudia z môjho života postupne zmizli, iní sa objavili. Taký je život.

Nikdy som sa nebránil zmene, pretože je vždy rastom. A tento bol fakt prudký. Nechcem tu menovať čo všetko som zvládol či stratil.

Chcem pripomenúť, že občas je potreba sa zastaviť, porozhliadnuť a diskutovať o smere, ktorým sa vydávame. Mať jasno je kľúč a ja som si mohol zas pripomenúť aké to je byť stratený a nevedieť kam smerujem.

Veľa som sa naučil o prijatí, o vďačnosti, o sile ticha a o rozhovoroch, ktoré sú ťažké a občas bolia, ale sú dôležitým nástrojom pre náš rozvoj.

Chápem, že veľa ľudí sa nechce rozvíjať a nie sú ochotní podstúpiť kroky do neznáma. Nie sú zvedaví čo sa stane ak... Držia sa istôt a bezpečia toho kým sú, hoci nie sú šťastní a cítia, že len hrajú rolu v životoch druhých.

Možno je zmena vyčerpávajúca a pýta obete. No byť tým istým človekom po celý život prináša väčšie obete. Nemohol by som žiť s tým, že nikdy nezistím čo skutočne dokážem a ani s tým, že nikdy nezistím čo by bolo keby...

Tak kráčam, padám a vstávam.

Vďačný za podporu a všetky svoje sily, schopnosti a zručnosti, ktoré touto cestou naberám.

Rastiem, teda žijem.
T.