The Cock Inn

Radost v našich útrobách!

Česká televize v koprodukci s ÖKM si vybrala náš hostýlek pro natáčení filmu o Kňapce z Karláku!

A nejen to – hned objevili talent a do hlavní role obsadili Paní Řidiči! Ta reagovala: „Kurva, dopíči, k***a, dík!!“, protože si překvapením rozfoukla lajničky.

Nikdo jiný než Davídek si zahraje druhou hlavní roli, Dalibora Sněženku. Davídek si filmaře získal svým autentickým zájmem o kulturu, zejména tím, jak funguje fond na podporu kinematografie, a jestli tam někoho znají.

Kňapka z Karláku se odehrává v prvních letech nového milénia. Kňapka je společenská, empatická a má ráda věci pěkně srovnané – nalinkované. Chce být účetní, ale čísla jí nikdy nesedí. Živí se tím, že vždycky někoho „kňapne“ – dnes bychom řekli: fundraiserka.

Dalibor Sněženka, šťastný, že po revoluci konečně volně dýchá, identifikoval výzvy rodícího se kapitalismu a nekonečných příležitostí – zejména v dotacích. Zatím ale neobjevil to správné odvětví…

V hlavních rolích:

Paní Řídící !!!!

Davídek

Zlatá Slepička

Hnusný Židák (iniciativní recepční)

Recepční z Pobaltí, expertka na PGDR

Mykhailo z Podkarpatí, jehož spravedlnost je nekonečná (nelze určit, kde má začátek)

Čongové

Čmoudi

Ženská z Říčan na domovní radě

Koho neuvidíte:

Gustávo: Nikdy nebyl v hostelu moc k zastižení a mezitím si pravděpodobně otevřel hostel vlastní, hned vedle, aniž by si toho někdo všiml.

Stará Procházková a Mgr. Yenny: Chtěli zastupovat všechny strany. a kinfliktů zájmů mají dost.

TenČurák: Nemá přístup do budovy.

@

Svině bez cti.

Svině bez cti.

Jak hyeny v noci číhající,
Bez špetky cti se plazící,
V bahně lží se rochní dál,
Každý jejich čin : jen skandál.

Za zády druhých intriky kují,
Důvěrou umně manipulují,
Přátele zradí, rodinu prodaj',
Čirému cynyzmu pak se jen oddaj

Vzdělání je jim jen pro posměch,
Paraziti žijící na druhých,
Oběti hrají, když se jim hodí,
V moři lží se denně brodí.

Peníze tahaj z každýho blba,
Jejich slova - schválně jen zhruba
Za nimi zůstává spálená zem,
Karma je dostihne, přijde.ten den.

Každá však lež má krátké nohy,
Důvěru ztrácí, jejich ďábelské rohy,
Až je dostihne vlastní hra,
Nebude nikdo, kdo ruku podá.

" F**k you! Why are you like this? F**k you! I am not doing this! It is absolutely impossible! I am so frustrated!!!

" Good afternoon,” odzdravil som prechádzajúc recepciou a náhliac sa na druhé jednanie s PŘ, v dialógu určenom k nachadzaniu riešení a rovno prešiel k výťahu. Tento raz som bol viac očakávaný. Jednak recepčná do kamery ukazovala moju vytlačenú fotku A4, a jednak od momentu, kedy som vkročil do dverí, kvílila siréna. Výťah na mňa čakal pristavený, s dvermi otvorenými dokorán, červeným koberčekom a vázičkou so živými kvetmi vo vnútri. Ešte som nejak necítil, že nastal čas, aby som použil tento nový výťah a vydal sa h**e schodmi. Zastavil som sa na treťom, otočil sa, vošiel do výťahu a stlačil horné poschodie. Bol naozaj tichý. Cestou h**e bolo počuť zo schodov strašnú ranu, akoby spadlo niečo veľmi ťažké a drevené, a snáď so strunami. Harfa? Čo by u nás robila harfa, podivil som sa.

Vošiel som do knižnice, kde PŘ práve robila účtovníctvo a listovala strany nejakého dokumentu, nevenujúc mi pozornosť. Sadol som si bez slova k malému stolu do kresla naproti. Postrehol som, že dokument, ktorý listuje, je náš Provozní řád, ktorý som pred dvoma rokmi odfotil pri návšteve kamaráta vo väzobnej väznici Ruzyně, považujúc to za vtipné. Doteraz si nikto nič nevšimol. Nevinný, mimochodom. Po chvíli PŘ dolistovala a s prekríženými rukami aj nohami sa vnorila do kresla a a bodavým pohľadom na mňa dala znak, že je pripravená načúvať v dialógu prinášajúcom spokojnosť a konštruktívne riešenia pre všetkých.

Tentoraz som nečakal a niekedy v druhej minúte ticha som vstal a šiel po knihu. Vybral som z poličky biografiu Judáša Iškariotského. Bola rozčítaná a záložka bola v časti, kde počítal svojich 20, kedy čitateľ asi knihu odložil. Odložil som biografiu a všimo si l, že na Macbethovi, ktoreho som si vzal minule, bliká červené svetielko svetielko a je tam plastelína prilepená páskou s nápisom "Semtex". To knihu pomerne vyrazne vizuálne odlišovalo od chrbatov iných knih v regály. Rozčúlil som sa. Nahlas som sa nadýchol a vydýchol. Toto je presne ono! Toto je to šlendriánstvo! Zas sa to nekonzultovalo s expertmi. Zas urobme si to sami, prečo by sme niekomu platili? Toto sú tie polovičné riešenia! Odolajúc nutkaniu začať so sémantickou prednáškou, že pri nástražných výbušných zariadeniach je potrebné brať do úvahy rovnako moment nástrahy ako aj výbuchu, ale vediac, že by to šlo na desktope pomyselného windowsu PŘ rovno do kolóny "Jurajove píčoviny", ako tam má nazvanú ikonku koša, som si kapiitulovane sadol nazad. PŘ vyliezla spod stola a vrátila sa do svojej pôvodnej polohy v kresle, výsledkami trochu donútená k rozhovoru.

“ CO CHCEŠŠ?!" zasyčala tónom, ktorým by sa dalo ráno oholiť, v snahe posunúť jednanie a nachádzať riešenia. Mlčky som začal prstom naznačovať písanie, alebo podpisovanie nejakého dokumentu.
""NO AKORÁT JÁ MÁM ČAS SI TEĎKA MALOVAT! TY JSES FAKT ZBLÁZNIL!!!"

Nadýchol a vydýchol som sa nahlas, znova, zadívajúc sa von oknom. Utorky asi nebudú dni, kedy sa nachádzajú riešenia, pomyslel som si a dal sa na odchod. Cestou som si podľa trblietania sa kryštálov od Swarovskeho v podobizni generála Che Guevaru všimol v tmavom rohu verného Gustava, ktorý si myslel, že ho nevidím. Kryštály mal na zlatej helmici pyrotechnického mundúru, v ktorom bol. Gustavo je zaiste verný, ale rovnako je s nami už prakticky od začiatku a vedel, že PŘ nemá zarovnané knihy a veci v neporiadku. Zvonka to musí vyzerať. Premýšľajúc, či by som si, pre istotu, knihy doma nemal roztriediť podľa kategórie, tak ako to majú v kníhkupectvách.

Juraj.

Part 2.

*ilustračná fotogragfia.

Najdrahší priatelia,

priznávame, že v poslednom čase z nášho kolektívu neplynuli dobré vibrácie. No rok sa s rokom zišiel a s PŘ pani sme sa rozhodli vibrácie zase stlmiť do verdunského večerného pokoja pred ránom, kedy sa rozozvučia píšťaľky. Sondovali sme možnosti veci pomenovať nedorozumením. Okamih stačil na to, že toto tá cesta nebude, rovnako, ako by možnosť opustili po 6 mesiacoch v bahennom pekle bojov na severovýchode Francúzska v roku 1916.

Po úvodných zdvorilostiach "ako sa máš?" - "JAK SES DOSTAL PŘES RECEPCI?!" sme si ešte v rýchlosti skontrolovali na telefónoch kamery po budove - každý svoje - a započali budovať rozhovor. Po 7. minúte dunivé ticho preťal zvuk nového výťahu na sledované víťazoslávne "tss" PŘ. Ja som sa napil z vody, ktorú som si priniesol v uzatvárateľnej fľaši zvonka a neviem prečo mi na myseľ prišlo jedno ruské knieža, po ktorom pomenovali aj krížnik. Na prvý deň som takýto pozitívny prelom nečakal, pomyslel som si a vrátil knihu Macbeth: príbeh zrady, ambícií a viny, s dvoma dýkami na titulke nazad na poličku.

Pri odchode som sa spýtal na Gustáva, ani nie tak zo zdvorilosti, ale zo strategickej iniciatívy - nechcel som ho zraniť úsmevom, či myšlienkou. Tieto veci, a veci tak nejak - berie ťažko. V tomto sa chvalabohu nič nezmenilo. Buď som tam bol ja, alebo on. Myslím, že aj on má kamery. A tiež som v garáži nevidel jeho služobnú Audinu ani šoféra. Idem schodmi, povedal som si. Veď čo už s tými stehnami, čo mi narástli za ten čas...

Za sebou som na rozlúčku ešte započul " HELE A NECH TU KARTU NA RECEPCI !!!" , ktorému na pozdrav odpovedal vzďaľujúci sa zvuk zdolávaných schodov...

Part 1.

Juraj